Neviem koľko ubehlo času. Neviem koľko je hodín. Neviem ani či je deň alebo noc. Prebral som sa v malej miestnosti bez okien. Posledné čo si pamätám bolo, že som bol na ulici a chystal som sa zavolať Hugovi.Zrazu tma. Hlavou mi prešla obrovská bolesť a.... ani neviem čo sa stalo ďalej, či som spal alebo čo sa so mnou dialo. Každopádne, teraz som sa prebral, ale keď vidím kde to som priviazaný k hrdzavej stoličke, možno som sa preberať radšej ani nemal. Malá smradľavá miestnosť, žiadne okná. V strede svieti úboha žiarovka a osvetľuje dvere, ktoré sú priamo oproti mne. Skúsim hádať, sú zamknuté. Ale to má ešte čas, najskôr by som si mohol skúsiť uvoľniť ruky. Nejdem sa zbytočne utápať v tom kde som, kto ma sem dovliekol a hlavne prečo som spútany. Na zemi nieje vôbec nič a už vôbec nič čo by mi mohlo pomôcť. Rozmýšlam, hral som predsa obrovské množstvo adventúr, určite som sa raz ocitol v podobnej situácii. Nahmatal som lano, ktorým som bol zviazaný. Bolo akési, rozstrapkané alebo čo. Začal som ho pomaličky medzi dvoma prstami strapkať v nádeji, že povolí. Asi po hodine a pol strapkania aj povolilo, druhá ruka už nebola problém. Pošmátral som si po vreckách, nič v nich nebolo. Ten buzerant, ktorý ma odvliekol mi musel všetko zobrať. Treba zistiť kde som a ako sa stadeto dostanem. Skúsim dvere, neverím, sú odomknuté. Dostal som sa na zatuchnutú chodbu. Nebolo vidieť ani na krok, len na jednom konci sa mi zdalo, že vidím slabý náznak svetla. Vybral som sa tým smerom, rukou som sa držal steny. Došiel som na koniec chodby a zistil som čo bol zdroj toho slabého svetla. Bol to mobil. Nebol môj, ale bolo to určite lepšie ako nič. Celý čas svietil preto, lebo naň niekto volal, aj ked zvonenie bolo vypnuté. Neváhal som a zdvihol. Nepovedal som však nič. Počul som ako na druhej strane niekto nahlas dýcha.  Tiež nevravel nič, tak som zreval do telefónu, že kde to kurva som, ako som sa sem dostal a hlavne prečo. Človek na druhej strane nič nevravel. Zrazu sa z mobilu ozval smiech, ale nie normálny smiech, ale niečo medzi hrôzostrašným a úchylným smiechom. Bolo to take strašidelné, vzhľadom na to kde som sa práve nachádzal, že som na sekundu úplne zamrzol. Smiech skončil a neznámy na druhej strane zložil. Asi minútu som sa v nemom úžase pozeral na mobil, keď som začul kroky. Za chvíľku aj hlasy. Boli asi dva, oba mužské. Netušil som, co mám robiť, stál som ako zamrznutý. Dvaja muži sa bavili .... o mne?!?!?!