Zamračená obloha, niečo pred deviatou ráno nám dopredu dávala vedieť, že dnešný deň nebude suchý. 

Pomaly ale isto začínalo pršať. Jemne a potichu to prichádzalo, dávalo o sebe vedieť. Najlepšie a zároveň aj najbližšie miesto bol starý most cez rieku, kde je počuť tichý šum vody.
Do uší som si nahodil osvedčený soundtrack, zhodil kapucňu z hlavy, a nasával energiu. Energiu z dažďa, z oblohy, z vody, zo všetkého naokolo. Milujem ten pocit, keď kvapky jemne narážajú, nechávajú po sebe mokrú stopu, a ja to všetko môžem vnímať každým zmyslom.
Sledovať, ako staré stopy miznú, a pomaly splývajú s podkladom, ako sa okolie čistí, ako sa tráva a rastliny radujú z vody. Ako všetko naokolo dostáva nové farby a vôňu. Príroda ožíva...

Načo dáždnik? Milujem dážď, a som vďačný prírode a vesmíru, že nám poskytli možnosť sledovať taký nádherný úkaz.