Robím muzikál. Zase! Neviem vlastne prečo. Vždy si poviem, že to nemá zmysel, sú s tým starosti. Alebo sa zas s niekým pohádam a budem mať šedivé vlasy. A nebudem spávať. Celé zle. Potom prejde pol roka a ja niekde natrafím na fotky z toho predošlého, ako sa kočky fotia pod stolom, pokiaľ sa ja trápim javisku a príde mi ľúto za tým všetkým. Človeku sa vybavia najmä tie hraničné veci. Pamätáte sa, ako dievčatá dokázali nacvičiť strašne ťažkú choreografiu bez problémov a keď som chcel, aby priniesli stôl na majk spirit hudby, tak sme to nedokázali nacvičiť ani za dve hodiny? Dnes sa na tom smejeme. Vtedy som jednou vetou rozplakal naraz päť báb. Niekedy som riadny kus vola.Tak som zreval až stíchli aj zvukári. A tí teda neutíchajú temer nikdy.

Tak a teraz som v tom zas. Viem to, lebo tomu človeku ráno v zrkadle pribúdajú šediny. Kráti sa aj počet hodín, kedy klamem mozog spánkom. A čo je horšie, hádam sa s ľuďmi, na ktorých mi záleží. Vlastne, preto sa hádame. Lebo na tom záleží. Lebo na nás záleží.

Ja viem, poviete si: "... O čo ide? Veď to sa len pár detí ponaháňa po javisku, niečo sa zaspieva, niečo sa povie a ideme domov..." Možno aj áno, ale trošku komplikovanejšie.

Vytvorili sme príbeh, v ktorom sa Snehulienka vzbúri proti zlej kráľovnej, unikne smrti, naučí sa starať sa o trpaslíkov, naučí sa ľúbiť a nakoniec... To vám predsa nemôžem prezradiť. Ale poviem vám, že naša Snehulienka si zmenila farbu vlasov a obuv na poslednu chvilu. A nielen to. Vymenila Facebook za hodiny spevu, vymenila čas, kedy mohla.... ja vlastne neviem, čo robila predtým a ani to, čo robia iné deti.... také, čo nechodia do divadla každý druhý deň.

Naša Snehulienka a s ňou aj trpaslíci, Temná kráľovná s Bielou kráľovnou a Zrkadlom sa učia chodiť a hovoriť, hrať a spievať a učia sa aj tancovať.

Tancovať nielen tak hocijako, ale tak, že vám pritom svieti do očí asi tisíc svetiel, všade sú káble, ktoré treba prekročiť a vy musíte ísť presne do taktu a popritom samozrejme spievať a intonovať. Hneď v piatej sekunde ako dospievate už musíte stáť vpredu presne pri dvierkach, lebo tam je ktosi, kto sa nevie pohnúť bez toho, aby ste prišli a podali mu metlu.

Ak mu ju nepodáte v pravej chvíli, on sa ďalej nepohne, a s ním zastane aj náš príbeh. A to je zle. Veď za ním mal ísť predsa ďalší a čosi povedať. To čosi znamená pre technikov, že musia pustiť dym a rozsvietiť portál, ak sa nerozsvieti, diváci nepochopia, lebo neuvidia. Svetlo znamená aj ďalšiu skladbu, tá začína refrénom a to vy už musíte byť na lešení, pretože tam je odposluch a ak sa nebudete počuť, zaspievate falošne a zbor sa nechytí... Chápete? Nepodáte metlu, converse tenisky a všetko sa zrúti.

Zvukári zbytočne hodiny ťahajú káble a hľadajú odkiaľ budete najlepšie počuť v každej choreografii. Osvetlovači zbytočne premiestňovali svetlá a Broňa zbytočne mesiace nacvičovala prvky, ktoré nik neuvidí. Všetko pre hlúpu metlu...

To preto sa hádame. Záleží na každej drobnosti, každý jeden detail je dôležitý a na niečo naväzuje. Keby som okolo seba nemal skvelých ľudí, ktorí vlastne vedia čítať myšlienky, nikdy žiaden muzikál nie je. Včera som sa trochu pochytil s Julkou, lebo ona chcela v skladbe čosi a ja vlastne to isté, ale sme to vyslovili naraz a každý inak a hneď bolo dusno. Dnes sme sa nezhodli s Broňou, lebo ja potrebujem v Kráľovstve speváčky v jednom momente v strede, kvôli svetlám, aby som zvýraznil moment zmeny nálady, ale ona mi to v hlave neprečítala. Baby o tom vedeli, tak šli na stred, Broňa ich sfúkla, stiahli sa a sfúkol som ich ja... Neplakali. Teda nie priamo na javisku, ale doma budú. Viem to. A do premiéry ešte párkrát. Viem to, ale neviem s tým nič spraviť. Nerobíme ľahkú vec. Len musí ľahko vyzerať. To preto toľko nácvikov, aby si ľudia mysleli, aké je to jednoduché. Preto to musí byť tak komplikované.

Broňa je vlastne skvelá, či skôr úžasná. Skladby tvoríme za pochodu. Napíše sa text, Peter vytvorí prvú verziu, niekto, kto má práve čas a možnosť to naspieva, kočky sa to v tom lepšom prípade naučia, prídu nahrať a potom sa to spieva naživo. V tom horšom prípade nestíhame a ukážeme im to v štúdiu. Broňa dostane skladbu a vytvorí choreografiu, lenže ja potrebujem mať speváčku inde ako ju dala ona. Nepovedal som jej to, lebo keď sa cvičila tá choreografia, ja som hľadal peniaze na ďalšie mikrofóny. Inokedy to nešlo, obaja pracujeme a keď sme na javisku, máme hrozitánsky málo času. Ona je tá lepšia. Mne naviera žila na krku. Ona len povie ok, usmeje sa a celé to zmení. Presne tak, ako to malo byť, tak, ako som to mal v hlave a nepovedal som jej to.

Vytušila. Buď z textu alebo je génius. Ale asi to bude nákaza, lebo tak vznikajú aj kostýmy. Janka, kostymérka, sa bojí prísť na skúšku, lebo vždy sa dozvie o novej postave... Ale vždy to zvládne. Vlastne, každý to nakoniec zvládne. Len sa trochu občas hádame.Kupim listky na good angels kosice a vsetko je v pohode. Nie moc, iba toľko, aby to strašne mrzelo, aby pribudol šedivý vlas a aby sa menej spalo. Hádame sa, lebo nám na tom záleží, lebo nám na NÁS záleží. Áno, už je nás a už sme my. A my tvoríme náš muzikál. Našu Snehulienku a jej trpaslíkov. Takže úsmev a všetko zmeniť.

Myslím, že raz sa všetci proti mne dohodnú a v spánku ma zabijú. Z lásky, lebo im na mne záleží. Lebo nám záleží na nás. My sme muzikál a každý z nás je trochu Snehulienkou, trochu trpaslíkom a trochu aj Temnou kráľovnou a jej Zrkadlom.