Kedysi ľudia venčeniu psa nevenovali toľkú pozornosť ako je to dnes. Bundáš si maximálne pobehal po záhrade a keď sa mu zachcelo prechádzky, preskočil plot a hor sa na potuľky po dedine. Dnes sa stala z venčenia spoločenská udalosť.
Pred prechádzkou toho treba zvážiť veľa. Oblečenie majiteľa a psa musí byť zladené a napovedať dačo o ich charaktere. Vezmem obojok s kamienkami, či športový postroj? Dĺžka vôdzky určí, či sa bude psík držať pri nohách pána alebo sa bude môcť prebehnúť po parku.
Ja zvažujem vždy nasledovné:
Na jednej strane treba mať na sebe dačo pohodlné, aby som mohla robiť drepy alebo legendárnu "lastovičku", keď zbieram hovienka z trávy, z chodníka, poprípade z obrubníka, nejake lacne kabelky, aby som tam mala sacky, pripadne nejaky maly snack pre psika.
Nájsť exkrement je často až detektívna práca. Môj pes obľubuje hlavne vysoké porasty v závetrí, takže sa vždy zíde lupa a dobre umývateľná obuv a nejake zimne bundy. Náročné je najmä rozoznať, ktorý produkt je domácej produkcie, ale nikdy nezaškodí preventívne vyzbierať aj všetko navôkoľ. Sprevádzajú ma pri tom nechápavé pohľady ostatných psíčkarov a okoloidúcich. Práve preto veľmi dbám o to, ako pri tejto sherlockovskej výprave budem vyzerať.
Treba dávať okoliu dobrý príklad a výzor je pri tom polovica úspechu.
Moje heslo je: Prakticky a "šik"
Nikdy totiž neviete kto Vám v parku vojde do cesty. Často stretávam napríklad pána, ktorý u nás robí pravidelne vnútornú prehliadku kontajnerov. Je to špecifická práca. Vyžaduje si veľké nasadenie. Niekedy ho práca úplne pohltí. Až tak, že mu z odpadkov trčia iba staré topánky. Veď najlepšie veci, sú vždy hlboko vo vnútri. Predpokladám, že sa mu úsilie vypláca, lebo sa pravideľne vracia. Miesto mzdy má batoh plný úlovkov s výraznou arómou. Preto sa mu väčšina susedov vyhýba.
Dnes som registrovala známe uhýbacie manévre ako som kráčala so psom po našej stálej trase. Dav sa rozostúpil a sused čudne krútil nosom. Obzerala som sa či sa za mnou nehrnie kolega od kontajnerov. Ale za mnou sa vinul prázdny chodník, nikde ani živej duše. S mojím psom sme si vymenili nechápavé pohľady a ďalej si cupitali za najbližší roh.
Až keď som sa pri najbližšom koši zbavila plného papierového vrecka, všetko nabralo svoje zvyčajné kontúry. Úctivé pozdravy, vzdušné bozky, objatia. Z neďalekého kríku k nám dobehlo dieťa, aby si zvieratko na vôdzke pohľadilo. Deti, môj pes príliš neobľubuje, preto mi naznačuje stiahnutým chvostíkom, že je na čase ísť domov.
A tak sa dáme do behu, aby sme unikli malým ručičkám, čo ťahajú za chvost a podupávajúcim nožičkám. Ešte že sme si dnes dali poriadne oblecenie a nie šaty.
PRIHLÁS SA
1 