Ako som vyšiel z tunela, objavila sa predo mnou scenéria zničeného mesta, rieka bola tmavá, akoby niečo skrývala. Niečo tajomné, čo sa nemalo dostať na svetlo sveta. S Dogym sme prešli okolo mosta na ktorom stála zhrdzavená lokomotíva. Napriek pustatine, kde v okolí pár kilometrov nebolo ani živej duše, som na sebe cítil uprené pohľady.

Mesto v ktorom sme boli som nepoznal. Tabuľke označujúca jeho koniec bola už dávno zhrdzavená a nečitateľná. Dogy sa zdržiaval častejšie pri mne. Jeho občasné kňučanie a vrčanie ma trochu znervózňovalo, ale pomaly som si na to zvykal. Za tabuľkou bola len pustina, viditeľnosť bola len na jeden kilometer. Cestou na miesto určenia sa toho veľa neudialo, až na jednu milú udalosť, ktorá mi vyčarovala úsmev na mojej vetrom ošľahanej tvári. V jednom úseku som zbadal lúč slnka, po toľkých rokoch. Srdce sa mi rozbúšilo ako keby som videl svoju milú po týždňovke v uránovej bani. Chcel som sa k nemu rozbehnúť ale uvedomil som si, že vybočiť z cesty by nebol dobrý nápad. Takisto som nevedel odhadnúť v akej vzdialenosti je tento nádherný úkaz. Nechal som teda lúč lúčom a pobral som sa ďalej. Pred vstupom do zóny kde sa nachádzalo zariadenie na čistenie sa objavil na kopci kostol. Bol trochu v dezolátnom stave a ani vežu už nemal. Niečo mi hovorilo,že tam musím ísť. Všimol som si ale, že sa oňho niekto celkom stará. Opatrne som podišiel a pootvoril vŕzgajúce drevené, kovom obyté vráta. Privítalo ma prítmie a vpredu pri oltári som zbadal zhrbenú postavu v kapucni. Pomaly som k nej podišiel a chytil ju za rameno. Pod látkou som ucítil len kosti a zrazu kostolné ticho prehlušili padajúce kosti nebohého. Zrazu som pri hlave cítil niečo kovové a aj zvuk nabíjania náboja do komory zbrane mi nebol cudzí. Teraz som preklínal sám seba, že som nechal Dogyho vonku. Vzápätí sa ozval hrúbý hlas: "Veľmi, ale veľmi pomaly sa otoč, priateľu." Pri slovíčku "priateľu" neznámy hlas trochu zachrapčal. Pomaly som sa otáčal a do zorného uhla sa mi pomaly dostávala ďalšia postava v kapucni, tentoraz aj s prilepeným mäsom na svojich kostiach. Bol to dosť starý muž, vlasy mal až biele. Tipoval som mu nejakých 80 rokov, ale ruku mal pevnú. Ani na sekundu som neváhal, že keby ma chcel zabiť tak to urobí bez mihnutia oka. "Nevyzeráš ako tí ostatní z pustatiny, povedz mi kam kráčaš a čo je tvoj cieľ. A hlavne prečo si zavítal do tohto Božieho prístrešku ?", prezeral si ma svojím ostrým, prísnym pohľadom. Povedal som mu, že len tadiaľ prechádzam. O tajomnom zariadení na vodu som mu radšej nič nepovedal. Nechcel som riskovať. "No ako si ťa tak prezerám, myslím že ti môžem dôverovať. Ale ver mi, pri najmenšom náznaku nejakého podrazu ťa zmetiem z tohoto Bohom opusteného sveta." Ukázal rukou na neďaleké dvere do sakristie. Po vstupe ma osvetlilo teplé svetlo sviečok ktoré tu blikotali v nejednotnom upokojujúcom rytme. Sadli sme si a on mi strčil do rúk hliníkový hrnček s alkoholom. "Daj si, moja domáca, vlastnoručne vyrobená. Nielenže dobre maže, ale aj zabíja bunky", uchechtol sa starec a nalial si ďalší pohárik. Potom ako otočil aj druhý pohárik hore dnom sa ma skleneným pohľadom opýtal: "Veríš v nebo ? Alebo v peklo ?". Začudoval som sa nad touto otázkou, ale odpovedal som: "verím len v to čo sa deje teraz, ale myslím že musí byť nejako rozlíšené dobro od zla, niekto tomu hovorí karma, niekto Boh,...". Starec si nalial ďalší pohár, mne tiež trochu ulial a začal rozprávať:"Poviem ti jeden rozdiel, dosť zásadný, medzi nebom a peklom. Jeden človek mal možnosť vidieť ako to vyzerá v pekle aj v nebi. Najprv ho doniesli do pekla. Tam boli všetci okolo stola, namiesto rúk mali lyžičky, ale tie boli také dlhé, že si nevedeli trafiť do úst. Všetci boli hladný, bolo to peklo. Potom sa ten človek dostal do neba a tam takisto, všetci sedeli pri stole plnom jedla. A tiež mali namiesto rúk lyžičky. Ale namiesto tých z pekla boli šťastný, sýty. Vieš prečo ?", spýtavo sa na mňa pozrel. Ja som len pokrútil hlavou. "Pretože sa kŕmili navzájom, chápeš. Chápeš o čom to všetko je ?", zachechtal sa starec a rozkašlal sa. Už bolo vidno že je trochu pripitý. Ja som sa len zahľadel do zeme a pochopil som prečo to robím. Prečo idem hľadať nejaké vodu filtrujúce zariadenie pre niekoho úplne cudzieho. Starec sa pobral k zadnej stene kde bolo prítmie, zaľahol a za chvíľu začal chrápať. Ja som sa nečujne vytratil a stále zamyslený som sa predrel cez ťažké dvere. Privítala ma čierna noc až by sa dala krájať a ťažké kvapky dopadávali na rozbahnenú zem. Z toho alkoholu sa mi trošku motala hlava, ale stále som vnímal a niečo mi tu nesedelo. Zrazu som si všimol že sa Dogy niekde stratil.

Prístupov 3051

Kvalita článku