Krasnogvardejsk

August 1941

Leningradský Front

 

Sedím v drevenom zákope na okraji borovicového lesa juhozápadne od mesta Krasnogvardejsk. Sedím a pozorujem oblaky cez konáre ako sa pomaly presúvajú teplým letným vzduchom. Občas vytiahnem ďalekohľad a prejdem ním horizont, či sa v diaľke nenachádza nepriateľ.

Pred začiatkom vojny som študoval na vysokej škole výtvarnej v Leningrade... potom, zrejme preto, že som po maturite získal hodnosť Seržant, zo mňa spravili veliťeľa družstva.

Čo to má znamenať? Dať chlapovi, ktorý sa zaujíma o umenie do rúk samonabíjaciu pušku SVT-40, ešte k tomu mu zveriť osem mužov a poslať ho brániť jeho mesto? Dochádzajú im ľudia??? – pomyslel som si.

Prešli sme rýchlokurzom. Dvaja chlapi dostali guľomety a chránia naše krídla. Ostatní vyfasovali opakovačky Mosin-Nagant a štyri nábojové pásy k tomu. Máme aj jedného pomocníka guľometníkov, ktorý nosí batoh plný valcových zásobníkov veľkých jak mater! Nechcel by som byť v jeho koži, pobehovať od jedného guľometčíka k druhému, keď revú, že sú bez nábojov. Navyše, ak sa mu vyprázdni batoh musí utekať pre ďalšie zásobníky do muničáku... Sme dosť divná zmeska: Krajčír, obyčajný roboš, vodič električky, stolár, dvaja zvárači. Guľometníci sú zo športového klubu, pretože jediní z nás unesú také ťažké zbrane. Začína mi byť jasné prečo som tu veliteľ...

 Samozrejme nebránime oblasť sami. Zákopy sú zložené z dier, ako je tá naša, tiahnucich sa po okraji lesa. Medzi každou je zakopaný ťažký tank KV-1. Našou úlohou je pozorovať priľahlú cestu, hlásiť prípadnú nepriaťeľskú aktivitu v okolí a čakať na hlavný nemecký útok.

Nad ránom sa tu objavilo akési dievča v amébe s ostreľovačkou prevesenou cez hruď. Spod prevleku jej trčal kúsok rádu červenej hviezdy. So svojou spotérkou sa vydali ešte hlbšie na západ. Nemohol som ju dostať z hlavy. Bola mi strašne povedomá, stále som musel rozmýšlať kde som ju už videl.

Stéle čumím na oblaky ťahajúce sa oblohou, keď ich odrazu preruší formácia bombardérov Heinkel-111 letiaca k Leningradu bez eskorty. Bol som taký zamyslený, že som vobec nepočul hlboký hluk motorov. Zaregistroval som ich až keď sa dostali do mojho vizuálneho pola. O pol hodinu leteli naspäť, tentoraz v rozbitej formácii a prenasledovaný našimi stíhačmi. Jednému unikalo palivo, ďalšiemu dymil motor. Práve na neho sa z výšky spustil I-16 a napálil mu to do motoru, ktorý začal horieť. Mohli ste vidieť sedem malých panáčikov ako vyskakujú von a otvárajú sa im padáčiky. Bohvie čo s nimi potom bolo...

 

Kolóna tankov Panzer IV Juhozápad! Ozvalo sa zo zákopu naľavo, čo ma okamžite postavilo na nohy! Pozrel som sa cez ďalekohľad a skutočne som v diaľke videl niekoľko tankov idúcich po ceste s pechotou sediacou na vaniach. Išli úplne kľudne, vôbec netušili, že by sme tu mohli byť. Horšie bolo, že som ich mal spozoravať ja, keďže naša diera je najzápadnejšia. Ten tlstý mastný fúzatý komisár mi poriadne dá keď sa to skončí, ak to prežijem...

Schytil som esvété štyricátku, oprel ju o kraj zákopu, nastavil mieridlo na dvesto metrov a čakal...čakali sme pokiaľ neprídu čo najbližšie. Prvé mali páliť tanky, potom zlikvidujeme pechotu. Od napätia ma až triaslo, bolo počuť ako chlapi pregĺgajú. Mal som plné gate, že to nejaký trulo nevydrží, vystrelí a bude to všetko v prdeli.  Nechali sme ich prísť až na našu úroveň. Vtedy vystrelil najvzdialenejší KV a odpálil prvému panzeru pás, čo kolónu zastavilo. Nasledovala ohromne besná streľba všetkého možného. Prevládalo cvakanie guľometov občas prerušené mohutnými výstrelmi zo 76 milimetrových diel. Pechota sa snažila zoskočiť dole, niektorí to však schytali už na vaniach. Prvý panzer sa snažil otočiť svoju vežu na KV, ale dostal šupu od druhého do dvierok na veži. Poklop sa už neotvoril, chudákov to vnútri všetkých roztrhalo. Pár panzerov stihlo paľbu opätovať, ale ich streli sa len poodrážali.

Zaujímavé, že po mojom prvom výstrele zo mňa všetka tréma opadla. Snažil som sa strieľať precízne. S absolútnym kľudom som pálil po nepriateľoch kryjúcich sa za zhoreným tankom. Nemám tušenia koľko som ich vtedy dostal a či som vôbec niekoho dostal. Po chvíli bolo absolútne ticho, len hromada  šrotu lemovala prašnú cestu. Mysleli sme, že je už koniec, keď spoza jedného panzeru vybehol nemec a trielil k lesu naproti. Zostal som čumieť, ale niekto z mojich chlapov ho sundal Mosinom.

A hneď tu bol tlstý mastný oficír a pýtal sa kto kolónu spozoroval. Našťastie veliteľ od vedľa povedal, že som to bol ja. Oficír sa na mňa odmerane pozrel a odišiel. Pousmiali sme sa nad tým so seržantom z vedľajšej diery a ďalej sme pozorovali okolie.

Večer chlapi zaliezli spať do priestoru pod zemou za zákopom. Ja som si rozložil celtu v lese a namiesto oblakov som sa zapozeral do hviezd. Útok ma nechal riadne pomýleným. Aký je dnes vôbec ďeň? Koľkáteho je? Nedokázal som si odpovedať... A vtedy mi to zaplo! Veď tá baba pracovala v papiernictve, do ktorého som si chodil kupovať umelecké potreby!! Pche... že ju stretnem tu som fakt nečakal! V uniforme pôsobí inak.

Začal som rozmýšlať nad ľuďmi ktorých sme dnes povrždili, nad ľuďmi ktorí dnes zahynuli na všetkých frontoch, nad ľuďmi, ktorí prišli o život počas celej tejto vojny, nad tým koľko ich ešte bude, nad tým koľko ešte vydržím.

O to viac, že slečna z papiernictva sa už nevrátila...

Prístupov 4521

Kvalita článku