Jesenné svetlo a čierny stôl
a na ňom dlaň, zápästie a prsty
odpočívajú skromne na vrásčitom dreve.
nejakú chvíľu je pocit z povrchu čerstvý,
nový kontinent, po ktorom kráčajú-
dotyky lahodne mravenčia v končekoch,
v zátylku.
Niekoľko mrknutí oka trvá
kým sa z pocitov stane otlačok,
kým aj prsty zabudnú, aké to je,
a nový pocit sa stráca v uprenom pohľade z okna.
A buď sa pohnú a pohladia, obnovia tie poznatky,
alebo sa zodvihnú a vzdialia a jediné, čo ostane
sú na čiernom stole otlačky.

Prístupov 2347

Kvalita článku