Začal sa normálny jesenný deň, ráno  sa prebudím ,všetko v pohode dám hygienu, niečo zjem a šup-šup do práce. Všetko bolo úplne normálne až do chvíle keď som sa išiel obuť. Od tejto chvíle sa začalo niečo načo tak skoro nezabudnem.
Ako som sa ohol aby  som sa obul, tak na chrbte presne v strede v oblasti pásu som zacítil veľmi zvláštnu doposiaľ nepoznanú bolesť. Samozrejme som si to hneď ohmatal aby som zistil čo to má znamenať a mal som tam nejakú hrčku (asi tak 2cm) ktorá ma na dotyk bolela. Nakoľko som si na to miesto nevidel ani v zrkadle, tak som poprosil mamu aby sa mi nato pozrela. Mama prišla z kuchyne, ja zohnutý a ukazujem jej kde to mám. Mama zbadala tú moju záhadnú hrčku a hovorí. „Fúúj, to čo tam máš!?“ „To vyzerá hrozne, bolí ťa to?“ „Pre boha od kedy to máš?“  Hovorím jej , keby som vedel čo tam mám tak ťa asi nevolám nie? Áno bolí ma to, neviem čo to je ale viem že včera som tam ešte nič nemal. Začal som sa báť, veľmi báť! Z večera do rána keď mi narastie takáto vec na chrbte a už aj bolí, to asi nebude hocičo. Moja fantázia pracovala naplno, predstavoval som si už množstvo doktorov, prístrojov, hadičky všelijaké zo mňa  trčať a samozrejme tie najhoršie diagnózy. Priznávam, bol som úplne hotový, z nervami zničený! Dobre, musím to začať riešiť! Idem ku doktorovi, veď čo iné mi zostáva? Ale ako správny chlap, sám tam predsa nepôjdem! Zavolal som teda priateľke že mám problém, či môže na chvíľu so mnou na polikliniku. Povedala že o 5minút je u mňa a pýtala sa samozrejme že čo sa deje. Hovorím jej „nič nič len už poď prosím“  Prišla, ja už som bol oblečený, v rýchlosti som jej povedal o čo ide a mastili sme na tú polikliniku. Prišli sme tam, dnes už neviem akého odborníka som tam vtedy vyhľadal ale viem že čakáreň bola úplne prázdna. Chcel som zaklopať na dvere ale nedalo sa, preto že dvere boli také čalúnené, kožené. Priateľka mi teda hovorí aby sme si sadli a počkali pokým nás nezavolajú. Ok, sedíme, čakáme a po chvíľke priateľka mi povie aby som jej ukázal tú vec pre ktorú sme tu. Povedal som jej že doktor každú chvíľku otvorí dvere, že sa tu nebudem teraz už vyzliekať.  No ale doktor nie a nie otvoriť. Dodnes ja ani neviem či tam vôbec nejaký doktor bol, preto že po opakovaných prosbách priateľky som jej ten môj chrbát našťastie v tej čakárni ukázal a tá celú záhadu na mieste objasnila. Skrátim to. Na chrbte som mal prilepenú a zamotanú do ochlpenia normálnu obyčajnú žuvačku! Pamätám si ako by to bolo dnes akú obrovskú radosť som vtedy prežíval ! Že ja nie som vôbec chorý! A že tú nešťastnú žuvačku, ktorá sa mi tam dodnes neviem ako dostala, našla priateľka v čakárni a nie doktor.