Doktor - Deň 849.

„Pán doktor !“
„Áno ?“
„On... On sa prebral a rozpráva...“

Človek by povedal že už zažil naozaj všetko, ale vždy sa nájde prípad ktorý ho prekvapí. Ako tento chalan, mladý a zdanlivo zdravo vyzerajúc. Ale to je tak všetko čo je na ňom normálne. Zverstvá ktoré pôsobil, a radosť s akou ich vykonával sa stali legendárnymi. A on sa teraz preberie a komunikuje ? Po takom čase ? Po toľkých sedatívach? Sú to už skoro dva roky kedy naposledy vypustil zmysluplnú vetu z jeho zmagorenej držky. To zas bude deň.

„Sestra, dajte mi jeho kartu !“
„Tu máte pane“
„Bože môj...“

Pustiť sa znova do čítania jeho karty, je ako sypať si soľ do otvorenej rany humánnosti. Bol omyl ktorý som už nikdy nechcel zopakovať. Nikdy nehovor nikdy. Keď som už začal, aspoň si pripomeniem prečo som si to pri poslednom raze prisahal že to už nerobím. Dnes to vidím na fľašu Vodky s ľadom. Toto je dosť aj psychiatra s 30 ročnou praxou.

„Idem sa s ním porozprávať, je agresívny ?“
„Nie, práveže je pokojný, nikdy som ho počas liečby nevidela tak pokojného, naháňa mi to až strach.“
„Možno nakoniec prišiel k rozumu, možno sa naozaj vyliečil.“

 

Trápne naivné, sarkastické. Tento človek sa nedal vyliečiť.

„Pán doktor, dúfam že máte pravdu“

Samozrejme že dúfaš že mám pravdu, odkedy ťa priradili na toto oddelenie, si v neustálom strachu, čo by ten muž mohol spraviť, keby sa náhodou dostal von. Milujem tieto naivné buchty, s vidinou zachraňovania životov sa prihlásia na medicínu, no pri pohľade na krv sa im podlamujú kolená. A tak chodia sem, prebaľovať pošťatých a posratých bláznov. To je kariéra.

„Idem k nemu, nechajte ma osamote.“

Aj tak by so mnou nešla, od prvého stretnutia s ním má z toho chlapa traumu.

„Prečo mu dali dole obväzy z tváre ?“

Už som aj zabudol ako v skutočnosti vyzerá.

 

„Pokoj... Urobil som si to sám“

Ten jeho hlas, tá jeho tvár...

Mám z neho strach. Váčšina mužov si strach nepripúšťa, ale to neboli v jednej miestnosti s týmto psychopatom. Jeho smrteľná aura ktorý sa šírila miestnosťou pri každom jeho nádychu, vysávala pevnú vôľu z mojich inak vždy pevných rúk. Všimol si že sa mi začali triasť ruky, a len sa diabolsky usmial. Bastard. Pohŕdanie ktoré som k nemu mal už časom upadlo, ako aj nenávisť ktorú som si k nemu vybudoval, všetko to bolo už zapadnuté pieskom času. Teraz tu vidím len bytosť, ktorá bola stvorená pre peklo. A to som mu tu aj zariadil.

„Pán doktor, tak ticho, tak ticho...Tak ticho... Nenávidím ticho !“

Nastal čas pozbierať odvahu, však som profesionál, je to len ďalší prípad. Hlboký nádych a výdych. Rutina.

„Je to dlhá doba odkedy ste prehovorili, teda myslím zmysluplnou vetou. Zdá sa mi že liečba zaberá, cítite sa dobre ?“

Žiadna odpoveď. Len uprene pozerá do neónového osvetlenia. Sráč, musím na neho pritvrdiť.

„Pýtal som sa, ako sa cítite ?“

„Kto som ? Pán doktor, kto som ?“ Jeho šepot mi zarezonoval v ušiach.

„Ste pacientom na psychiatrickej klinike. Nespomínate si ? Liečime vás tu z ťažkej schyzofrénie.“

 Prázdnota v jeho očiach má snáď nikdy nekončiace dno.

„Neviem kto som, ale viem že som bol dlho preč. Mám spomienky na udalosti ktoré spravil niekto iný, mám pocit, že moje telo mi nepatrí... Moje telo mi nepatrí ! Toto nie som ja, ja by som tie...“

Zrazu zneistel, dlhšie mlčal. Nastala neuveritaľná zmena v jeho hlase. Chvíľu sa tváry ako by to bola posledná vec ktorú z úst vypustí, a v momente je znova sebavedomý ako nikto iný.

„Viete pán doktor, načo mám najlepšie spomienky? Na svoju prvú vraždu, keďže som musel zabiť sám seba... ha-ha-ha.“

Ten jeho psychopatický smiech, na toto nemám.

"Takže k zlepšeniu neprišlo, budeme naďalej pokračovať v liečbe.
Dajte mu sedatíva, nech už je ticho!“

 

"Pán doktor, počkajte ešte, chcel by som vám niečo povedať."

"Tak hovor !"

"Zmenil som sa, naozaj, moja myseľ sa zabavila tej prítaže, som to znova ja... som znovuzrodený !"

Prístupov 1454

Kvalita článku