Reportér - Deň 6.

 

Nadherné zimné ráno. Byť na horách v túto ročnú dobu je niečo neopísateľné. Biely snehový závoj zmenil obyčajný les na rozprávkovú krajinu. Úžasné, milujem mesto ale toto má niečo do seba. Nebyť tej tragickej udalosti ktorá ma sem priviedla, bol by to vskutku obohacujúci zážitok. Ale to bude aj tak, podľa prvej správy je to dnes dosť hustý prípad. Ako správny reportér vyťahujem diktafón a začínam s reportážou.

 

“Piatok, deväť hodín a sedem minút. Prichádzam na miesto kde podľa policajnej hovorkyne sa nachádza značne zohavené ženské telo. Idem sa pozrieť bližšie, snáď sa dostanem cez policajné pásky bez problémov.“

 

To sa ľahšie povie ako spraví. Už z diaľky vidím nepríčetný pohľad policajta za páskou. Mám šťastie, dnes som asi prvý. Približujem sa k nemu a už sa pripravuje ma poslať preč. Ešte že mám kľúč na všetky známky.

 

"Prosím Vás, toto je miesto činu, verejnosť sem nemá prístup."

"To máte určite pravdu, verejnosť sem ani nevpustite. Avšak ja nie som verejnosť."

 

Ľahkým, pohybom vyťahujem svoj kľúč ktorý mi otvára všetky dvere.

 

"Aha, vy ste ten... Poďte."

"Kde je kapitán ?"

"Robí akurát obhliadku tela, nájdete ho vo vnútri drevenice. Buďte však pripravený, ten pohľad je naozaj otrasný. Len skurvený psychopat mohol spraviť niečo také."

"Ďakujem."

 

Policajt je evidentne pohoršený, a tak bez rozmýšľania rýchlo podliezam policajnú pásku a smerujem k starej drevenici. Obrázok ako z nástennej maľby. Malá chatka pri ešte menšom, teraz zamrznutom jazierku. Spolu s ročným obdobím si toto miesto priam pýta aby sa pri rozohriatom krbe stretla početná rodina a oslávili spolu štedrý deň. Detský smiech a príjemne teplo ľudských sŕdc, takáto idylka sa dá predstaviť úplne ľahko, nemusím ani zatvárať oči. Prečo práve tu ? Pokračujem v zázname.

 

"Je to skutočne nádherné miesto, určite spomenúť v správe krásu tohto miesta. Čas je niečo pred štvrť na desať. Idem do vnútra, kde spravím detailný popis tela."

 

Prvé tri drevené schody zavŕzgajú presne tak ako by každý očakával. A rovnako aj dvere, s krásne zdobenou mozaikou uprostred. Irónia, je na nich zobrazený anjel. Dvere sa s vrzgotom otvoria, vidím dvoch mužov. Jeden kľačí pri obeti, druhý stojí pri ňom a neveriacky krúty hlavou. Bránia mi vo výhľade, vidím z popod nich len biele chodidlá obete, a pekne na červeno nalakované nechty.

 

"Egh, dobré ráno."

"Kto ste ?"

"Hľadám kapitána."

 

Približuje sa ku mne, preto pre istotu vyťahujem moju zlatú priepustku. Pozrie na mňa, pozrie na fotku v preukaze, znova na mňa a znova na preukaz.

 

"Ja som kapitán, čo chcete ?"

"Som reportér, a viete že môj šéf chce vedieť o všetkom, prišiel som napísať krátku správu. Mal by som zopár otázok na vás. Náš rozhovor bude zaznamenaný, takže by som ocenil keby ste mi na všetko odpovedali pravdivo. Je to jasné ? Preto prejdime rovno k veci. Podarilo sa vám identifikovať obeť ?"

 

Dlhá prestávka, pri ktorej sa kapitán sarkasticky zasmial. Jeho úsmev pretrval niekoľko okamihov, následne bol smrteľne vážny.

 

"Počúvaj ty drzý sráč, mal by si sa vrátiť naspäť do školy, na toto nemáš. Kľudne si ju skús identifikovať sám. Uvidíme aký máš silný žalúdok. Hej, poďme nechajme tu mladého pána investigatívneho papaláša, nech si obzrie miesto činu. Poďme si jednu zapáliť."

 

Zakričal na kolegu, ktorý pri odchode z miestnosti nezabudol do mňa naraziť ramenom. Hovädá, starý psy si myslia že sú drsný, čo si myslia že som nikdy nevidel zohaveného človeka ? Pridám si to do záznamu.

 

"Takže som na mieste činu sám, prvá vec ktorá je podozrivá že policajti miesto neprehliadli, nevidím tu žiadne fotoaparáty alebo iné vybavenie na zaisťovanie dôkazov. Druhá vec dokopy pred miestom činu boli od parkované tri autá, zdá sa mi že policajti majú vysoké dotácie. Traja policajti a tri autá ? Čo ich sa kríza netýka ? A v neposlednom rade tu ešte nie je ani súdny lekár, takže telo nie je identifikované. Idem sa pozrieť teda na obeť. Je to..."

 

Ticho.

 

V mojej hlave ostalo neuveriteľne ticho. Sekunda trvala roky. Kým zaznel zvuk dopadajúceho diktafónu z mojej skamenenej dlane na drevenú podlahu, ubehli tisícročia. Snažil som sa znova naštartovať svoj mozog z nekonečnej prázdnoty. No nedarilo sa. Zabudol som aj na detský smiech a krásu prírody. Pred sebou som videl zlo. Hrča v mojom krku sa nedala prehltnúť ako keby mi stvrdla na betón. Nehybne som stál ešte niekoľko sekúnd až potom moje zmysli začali znova prijímať informácie z okolia. V hlave sa spustil núdzový režim, ktorý opakoval slová: "spamätaj sa !". Opäť k životu ma prebral až zvuk vŕzgajucich schodov z vonku. Strhol som sa. Trasľavou rukou sa načahujem po diktafón. Pokračujem v správe.

 

"Eh... to čo... fuú... kurva, kurva, kurva ! Ach... toto je príliš..."

 

Viete čo najlepšie zaberá na šokový stav ? Silný zmyslový impulz. Takže po vzore kinematografie, si strieľam jednu facku. A pre istotu ešte ďalšie dve.

 

"Vzchop sa !"

 

Dobre som v pohode, som predsa muž, a keď to zvládli policajti prečo ja nie.

 

"Takže začínam s podrobnou obhliadkou tela. Je to žena. Naznačuje to hlavne odhalená genitálna časť, je možné že bola pohlavne zneužitá, to sa však dozvieme na základe pitevnej správy. Žena má všetky končatiny, avšak je chýba tvár."

 

Stál som tam a pozeral do jej prázdnej hlavy a to doslova. Nemala ani líca, ani oči, ani ústa a o mozgu ani len nehovorím. Čo za zvrátené povahu musel byť človek čo toto dokázal vykonať. Ležala tam so snehobielou pokožkou a zlatistými vlasmi. Ako anjel.

 

"Torso je tiež otvorené, chýbajú jej orgány. Zvyšok tela je prekvapivo čistý. Nemá ani rany na rukách a ani nohách. Momentálne ukončujem svoj prieskum a opúšťam miesto činu."

 

Stačilo mi. Na centrále mi hovoria: "básnik smrti". Pretože vždy moje obhliadky zavraždených obetí boli čisto umelecké. Kvetnaté vety s emocionálnym zapojením opisných štýlov v celistvej jednoduchosti vyslovené recitačným prednesom obohatili nejedného človeka bažiaceho po kultúrnom naplnení. A to som opisoval len mŕtvoly. Môj diktafón, je medzi kolegami považovaný za pokladnicu poézie. No dnes som sa na nič nezmohol.

 

"No čo stačilo ti ?"

"Ešte sa uvidíme."

"Len si nezabudni doniesť náhradné trenky, nabudúce."

 

Neodpovedám a opúšťam toto prekliate miesto. O čo krajšie je toto miesto zvonku, o to horšie je to vo vnútri. Jeden extrém strieda druhý. Pred policajnou páskou sa už tlačí skupina fotografov a kameramanov a iných moderátorov. Nepotrebujem aby ma tu niekto odfotil, strihnem si to cez blízky lesík. Ako správny skaut som po 10 minútach stratil orientáciu. Ďalší zopár okamihov blúdim po lese, až narazím na jednu veľmi zaujímavú vec.

Prístupov 1866

Kvalita článku