Po tom čo som všetko videl som sa zmohol len na jednu otázku:

 

"Kam to vlastne ideme ?"

"Na základňu predsa, kam by i chcel ísť ?"

"A čo sa bude diať teraz ?"

"Predstavím ťa Lebedevovi, a ak by si mal záujem Jasná Obloha ťa vezme pod svoje ochranné krídla." "Ďakujem, ale ešte si to premyslím."

" V poriadku, voľba je len na tebe."

 

Medzi našou debatou sme si ani nevšimli , že zarastené polia vystriedali bažiny. Všade boli menšie a väčšie potôčky, rákosie a rôzne kroviny. Všetko vyzeralo tak mŕtvo, navôkol boli staré prístavy , móla , vo vode hnili člny a v diaľke sa črtala polorozpadnutá chatrč. Ako by to nestačilo, zovšadial sa ozývalo vitie psov, praskanie vetvičiek a z diaľky k nám doľahol výrkik ako by niekoho rezali. Na to som spozornel a odistil brokovnicu. Chán ani okom nemrkol, vytiahol ďalekohlad a pozrel sa dopredu. Potom sa na mňa otočil a riekol:

 

"To je nič, tu je to bežné ."

"Čo to bolo ?!" spýtal som sa so strachom v hlase, rukou na spúšti.

 

Na to mi priletela taká facka, že mi zbraň skoro vypadla z ruky.

 

"Prst mimo spúšte, hlupák! Ešte ma tu odpravíš. Na spúšť polož prst len vtedy , keď ideš na 100% strielať."

"V poriadku ale nabudúce to môžeš povedať aj kľudnejšie." povedal som a prst dal mimo spúšť.

"Ale stále si mi nepovedal čo to bolo."

"Vravím ti je to v poriadku, asi nejaký bandita došiel tam kam nemal." Povedal a podal mi ďalekohlad.

 

Zobral som si ho a pozrel sa smerom ktorým ukazoval. Na paseke asi 200 metrov ďalej bola mŕtvola a okolo nej hlúčik psov. Niektoré ležali , iné sedeli pri mŕtvole a bili sa o najväčšie kusy. Nasucho som preglgol a podal Chánovi ďalekohlad.

 

"Obídeme ich ?"

" Nie netreba, už majú potravu, tak minimálne tento večer prejdeme bezpečne, samozrejme pokým im neskočíš do ich teritória, alebo sa nebudeš snažiť obrať tú mŕtvolu. Videl som aj pár takých expertov. No , o pár imbecilov menej...

" Slnko už zapadlo a nastala noc. vytie psov vystriedalo cvrlikanie cvrčkov a kvakot žiab.

 

Každé prasknutie vetvičky a každé zašuchotanie mi naháňalo strach, pozeral som sem a tam, reflexy som mal ako na ihlách. Avšak Chán akoby ani nevnímal, proste išiel s kamenným výrazom na tvári dopredu. Zrazu však zastal pri hustom poraste. Očakával som problémy. Chán sa prehrabal dopredu. Keď som chcel ísť za ním, otočil sa na mňa a povedal:

 

"Tak sme tu, vitaj u Jasnej Oblohy!"

 

Chán poodstúpil a mne sa naskytol majestátny pohľad. Pred nami bola ohromná základňa . V starých chatkách sa svietilo, boli tu zákopy, strážne veže, reflektory, a dokonca tam boli odstavené aj 2 postaršie BTRka. Z nemého úžasu ma vytrhol až Chánov hlas:

 

"Tak ideš ?"

Prístupov 2648

Kvalita článku