Cesta ubiehala pomerne rýchlo. Kto by povedal že Chán slúžil u SPECNAZ . Moc som ho nepoznal, ale javil sa ako dobrý človek, do zóny ušiel po neúspešnej akcii v Osetsku , kedy prišiel o celú jednotku.

Útek od reality sa mu zdal riešením a tu našiel svoje nové bydlisko. Má vzťah v prírode, ostatne vyrastal na urale, tam je človek s prírodou spätý. U Oblohy pracoval ako stopár prírodu a prostredie Zóny pozná dokonale, dozvedel som sa čo to viac o anomáliach aj mutantoch. Debatu a pomerne kľudnú cestu nám prerušil výstrel.

 

Ani sme si nevšimli že sme sa dostali k pohraničnej dedinke  Seljanka. Je to tu opustené od druhého výbuchu, dovtedy tu boli ešte pôvodní osadníci. O tých sa veľmi nevie, údajne zmizli zo dňa na deň. Ale jedno viem – tomuto miestu sa každý  snaží vyhnúť, i keď nie vždy to ide. A práve teraz bol ten moment.

Chán pokľakol, vytiahol ďalekohľad a poprezeral  okolie dedinky. Potom ho bez slov podal mne a určil mi smer kadiaľ sa mám pozerať.

 

 

Sánka mi padla až na zem. Uprostred starých chatrčí bolo asi 6 chlapíkov v ruských uniformách a jeden sa skláňal nad žobrajúcim nováčikom. Prosby mu veľmi nepomohli, vojak na neho namieril svoj Stečkin a vystrelil. Telo dopadlo na zem . Potom čo ho  obral do mŕtvoly  bezcitne kopol, ostatní sa pustili do bujarého rehotu,

 

„Kto to preboha je ?“ Opýtal som sa mierne pokrivený  realitou.

„Pohraničníci. Na hranici robia frajerov, do vnútra zóny sa  posraný ísť. „ odvetil sucho , a potiahol záver na SVD. To ma znekludnilo ešte viac, nakoľko som vedel, že Chán ich moc obchádzať nechce.

„Chceš ich zabiť ? Majú početnú prevahu.“

„ Iná možnosť neni, na obchádzanie je málo času a majú dobrú výbavu ktorá sa nám hodí. Proste rob čo ti nakážem ,  títo sa zabijú aj sami.“ Snažil sa ma ukľudniť ale moc  mu to nešlo.

„Takže, tu máš vysielačku, kanál 3 , prebehneš popri týchto rákosiach až k prvému domu, tam máš dokonalé miesto aby si pokryl celý stred dediny. Ja budem zatiaľ tu a vyhliadnem si cieľ. Akonáhle padne prvý, vybehneš z krytu a zabiješ ich toľko koľko dokážeš. Teraz už bež!“ Povedal , zasadol za starý pník, zaprel pažbu do ramena a jal sa pozorovať dianie medzi domami.

 

 

Ja som medzitým prebehol najrýchlejšie ako sa dalo k prvej drevenici. Pre istotu som skontroloval náboje – zásobník bol plný, ako v Učku, tak aj v Makarove.

 

 

Ale prepadol ma strach. Paradoxne nie ani tak zo strachu o život, ale ešte som človeka nikdy nezabil, v hlave sa mi rojili otázky typu : Budem mať výčitky ? Dokážem to ? Nesplaším sa ?

Telo mi zalial adrenalín, cítil som sa mocne, ale pritom ma sužoval vnútorný strach ale vedel som že z tejto situácie už nevycúvam – buď my alebo oni.

Nalepil som sa k stene a nazrel  za roh. Všetci boli ako predtým vyprávali sa v kruhu a smiali sa na niečom, až na posledného , ktorý sa čumel neznámo kam.

 

 

„Som na mieste Chán.“ Povedal som hlasom tak roztraseným, že to dokonale simulovalo pokazené rádio.

Ozval sa výstrel. Vojak stojaci neďaleko spadol bez slova k zemi. Ostatní sa splašili, zvesovali svoje pušky z pliec a hľadali nepriateľa.

To bola moja šanca, AK som zaprel do ramena, vystrčil sa spoza rohu mierne naklonil vpred a vystrelil.

 

 

Miesto salvy a nárekov sa ozvali len nadávky a prázdny zvuk.

 

„Čo nestrieľaš ty hovädo! Zabi ich!“ Chán bliakal ako zmyslov zbavený.

Ja kretén som nenatiahol. Vojaci ma spozorovali.

Kalašnikov som pustil na zem a zabehol za roh, čím som sa vyhol spŕške nábojov.

Bol som posraný ešte väčšmi než predtým. Zaliezol som do do starej chatrče cez dieru v stene sa dostal do starej pivnice. Všetko to bolo akoby nedávno opustené, jediné čo tu kazilo dojem bol kopec prachu, a prehnité prkná navôkol.

 

 

Zaliezol som za dvere, z vonka bolo počuť ako sa vojaci dohadovali.

 

 

„Igor, bež dovnútra, ten dement si zabudol zbraň, nemá ti čo spraviť.“

„Toto bude ešte zábava!“ Povedal a začal sa potichu rehliť.

Dvere vyleteli z pántov , miestnosť zaplavilo svetlo.

 

 

Pomalým pohybom som vytiahol z pošvy bajonet, uchopil ho do pravej ruky a natisol sa ešte viac na stenu.

 

 

„No poď sem smrade, ja ťa rezať nebudem .“ Bol si až veľmi sebaistý.

 

 

Pomaly som sa nadýchol, a keď som videl že svetlo je prerušované tieňom z dverí,  zavrel oči, napočítal do troch a ohnal sa pred seba.

 

 

Otvoril som oči. Neminul som, bodák sa mu zarazil do krku, ale tým to ešte neskončilo, stihol sa ma zachytiť okolo krku a snažil sa ma škrtiť. Neviem kto mal väčší strach, ale na jeho pohľad asi nezabudnem. Modré oči, mohol mať tak 20 viac nie. Pozeral na mňa, zároveň sa ma bál a zároveň ma nenávidel. Snažil sa ma uškrtiť, ale čím viac tlačil on, tým som mu hlbšie tlačil bodák z kalašnikova.

 

 

„Odpusť mi to...“ Zmohol som sa len k tomuto gestu, ako náhle jeho stisk povolil a zvalil sa k zemi, zvierajúc tento krát svoje krvácajúce hrdlo.

„B....Bastard.....Ssskap...!“ Chrčal na mňa čo mu sily stačili, ale ani nie po 10 sekundách proste omdlel.

Celý tento proces netrval ani minútu, ale mne to prišlo ako večnosť. Nožík mi vypadol z ruky a zosunul som sa na kolená. Myseľ mi blúdila vo výčitkách, spytoval som sám seba a nemal absolútnu  motiváciu ísť ďalej. Vtom mi ale zachrčal do vysielačky dôverne známy hlas:

 

 

„Pohni si, vyradil som 4 ale traja sa pri budove a asi už vstúpili.“

„Už len dvaja.“ Odvetil som.

Neni čas na výčitky, tu je predsa len ten zákon silnejšieho. Zobral som si vojakov AK 74 , odistil a tento krát aj natiahol.

 

 

„Igor, kde kurva si, stratili sme polku mužstva.“ Nadával ten pri dverách .

V momente keď ma zbadal, otáčal proti mne svoju pušku. Ale ja som bol rýchlejší a stlačil spúšť.

Schytal asi 5 zásahov, z toho jeden do hlavy. Žiadna reakcia, nič. Proste dopadol na zem a nehýbal sa.

Ostal už len jeden. Vyšiel som z dverí, to čo sa stalo som naozaj nečakal.

Číhal na mňa za dverami s nožom. Nôž sa našťastie nezabodol do mňa, zaškrel o Zásobník na AK.

Jeho prekvapenosť som využil vo svoj prospech  a vrazil mu jednu pažbou.

Skácal sa k zemi, a snažil sa napriek rozbitému nosu, nahmatať v púzdre pištoľ. Skôr než to ale stihol, som ho kopol do hlavy a upadol do bezvedomia.

 

 

„Chán, je tu čisto, poď dole.“ Zašeptal som polohlasom do vysielačky. Zatiaľ čo dorazil Chán som si ich obzeral, pokradol im veci a doplnil svoje zásoby. Nemali toho veľa, ale myslím že to bohate stačí, pár zásobníkov, nový kalašnikov vzoru 74, bajonet, a nejaké to jedlo.

Chán dorazil, a dal mi inštrukcie.....

 

 

Prístupov 2410

Kvalita článku